Neuroplasticite možno uvažovať aj tak, že porovnáme rozdiel medzi zvykom a činnosťou, ktorú vykonávame prvýkrát. Zvyk si vyžaduje len minimálne úsilie (ak vôbec nejaké), pretože vaša myseľ a telo už dané správanie mnohokrát zopakovali. Je to preto, že pri každom opakovaní správania sa aktivujú tie isté nervové dráhy a príslušné spojenia sa posilňujú. Príkladom tohto procesu sú fóbie. Keď sa pocit paniky spojí s vizuálnym alebo sluchovým podnetom, tento pocit sa v budúcnosti spustí vždy, keď myseľ vyhodnotí (alebo si len predstaví), že je daný podnet prítomný. Fóbia sa môže týkať niečoho pochopiteľného, ako sú pavúky (arachnofóbia) či výšky (akrofóbia), alebo môže ísť o strach z niečoho iracionálneho, napríklad strach z gombíkov (koumpounofóbia) či strach z otvorených priestranstiev (agorafóbia). Panika vzniká preto, že v mozgu došlo k prepojeniu reakcie paniky s daným podnetom. Platí tu zásada: „Neuróny, ktoré sa aktivujú spoločne, sa navzájom prepájajú.“
Meditácia a neuroplasticita Ďalší príklad neuroplasticity možno nájsť vo výskume, ktorý sa zameral na mozgy skúsených meditujúcich. Výsledky prvej štúdie poukázali na zvýšené množstvo sivej hmoty v oblasti insuly a senzorických oblastí, v sluchovej a senzorickej kôre, ako aj vo frontálnej kôre. Ukázalo sa, že 50-roční meditujúci mali v oblasti prefrontálnej kôry rovnaké množstvo sivej hmoty ako 25-roční ľudia (táto časť mozgu sa zvyčajne s pribúdajúcim vekom zmenšuje).